Mnohokrát je pre mňa ťažké obhajovať svoje konanie, v súvislosti s vyjadrovaním sa k politike na Slovensku, či celosvetovému dianu. Všetky názory a rozhodnutia robím z presvedčenia a automaticky, pretože sa snažím svoje demokratické právo využívať naplno. Je to moja občianska povinnosť, ktorú nberiem ako samozrejmosť.
Stretávam sa aj s názormi, že by som sa ako športovec nemala vyjadrovať k politike. Predsa politika do športu nepatrí. Nezmysel! Hoci som športovec, v prvom rade som občianka Slovenskej republiky. A vzhľadom k tomu, že našu krajinu reprezentujem na svetovej úrovni, nie je mi ľahostajné a ukradnuté, kde žijem. Ľudia zo zahraničia spoznávajú Slovenska buď podľa vraždy novinára alebo pána premiéra Fica. A poviem ti, nepočúva sa to ľahko…
Keď sa však zamýšľam do väčšej hĺbky, prečo toto celé robím a či v tom vlastne ja sama vidím nejaký význam, prichádzam na viacero dôvodov. V prvom rade som bola vychovávaná tak, aby som si vážilo to, čo mám, a teda aj slobodu, v ktorej sme nežili vždy. Zároveň v kúte svojej duše verím, že môžem svojím názorom podporiť aj iných ľudí, aby sa nebáli vyjadriť svoj názor a mám v sebe presvedčenie, že je dôležité stavať sa za správne veci a poukazovať na pravdu, ktorá sa u nás hľadá a dokazuje naozaj ťažko.
A prišla som na to, že to vlastne takmer vôbec nerobím pre seba, ale pre tých, ktorých mi Slovensko vyhnalo preč. Preč z domu. Za hranice. Ďaleké či blízke.
Nemám veľa priateľov. Tých pravých je len pár, a tak je to správne. Sú to ľudia, o ktorých viem, že keby bolo treba, tak by za mňa aj dýchali. A aj z týchto pár ľudí mi odišla polovica za štúdiom a prácou do zahraničia. Možno ani nie preto, že by to vždy tak chceli. Ale preto, že majú lepšie pracovné uplatnenie a istotu kvalitného štúdia.
Najťažšie na tomto celom je to, že ja ani nechcem, aby sa rozhodli inak, pretože ak majú byť šťastní a naplnení túžbami, je to to najlepšie, čo mohli urobiť. Je to ale obrovská bolesť, keď vieš, že museli ísť tvoji priatelia preč z rodnej krajiny preto, aby boli šťastní. Preto, lebo tu takmer nič nefunguje tak, ako by malo. Preto, lebo naša krajina namiesto rastu prudko stagnuje. Preto, lebo možno nechcú, aby ich budúce deti vyrastali v krajine, ktorá je plná neodsúdených zlodejov a mafiánov, ľudí, ktorým je prednejší guláš a oplzlé vtipy pred budúcnosťou vlastných vnukov a vnučiek…
Je to hrozné a smutné. Ale toto je realita.
Niekedy sa ale zamýšľam, čo tu vlastne ešte robím? Stojí mi to za to? Sama sa veľakrát zamýšľam, keďže aj ja sa chcem jedného dňa osamostatniť, či chcem v tejto krajine zapúšťať svoje korene…
Sú to náročné a bolestivé úvahy. Ale jedno viem. Som hrdá na všetkých mojich priateľov za ich odvahu a krok do neznáma. Tí, či si myslia, že odísť je to najjednoduchšie alebo že ste odišli len za skúsenosťami a vrátite sa. Mýlia sa. Ľahké to nie je a keď sa aj náhodou nevrátite, nikto sa navás nebude hnevať. Ste strojcami svojho vlastného šťastia, a to je to najviac.
A hoci je každý z nás niekde inde, stále sme slobodní! Nikdy na vás nezabudnem! Ani Slovensku to nezabudnem, že vás nechalo odísť !
