Vianoce vyvolávajú vo mne pocity šťastia. Je to čas, kedy sme celá rodina na 100% doma pokope. Čas, kedy chcem svojim najbližším venovať tie chvíle, o ktoré som prišla, keď som bola na cestách. Ten čas, ktorý sa cez vianočné sviatky zastaví a ja ho mám mnoho pre všetkých. Aj pre seba!

Minuloročné Vianoce boli pre mňa iné, ako tie predchádzajúce. A prečo? Práve z toho dôvodu, že mám vždy v prvých decembrových dňoch prvé preteky, z ktorých sa zvyknem vrátiť najneskôr 22. decembra. Možno si povieš, veď to je paráda, o tomto čase je už všetko upratané, upečené a prichystané, to znamená, že ja nemám žiadnu starosť, len šupnúť posledné prádlo do práčky.Krásna predstava a po minulé roky aj realita. Ale vieś, čo je na tom najsmutnejšie? Že aj o tomto sú Vianoce. A takto prichádzam o ich veľký kus.
Minulé Vianoce tomu bolo tak, ako som chcela. Z pretekov som priśla už 13. decembra, nakoľko tie ďalšie sme nemali na programe, našim cieľom v tejto sezóne sú MS, takže sme si vybrali len niektoré preteky svetového pohára.
Domov som prišla teda v piatok a hneď na druhý deň som sa zapojila do kolotoča príprav. Keď sa pozriem spätne na tých pár dní, čo som stála celé dni na nohách, pričom moja mamina začala v tempe šprintéra už 2 týždne predomnou…mala som väčšiu svalovicu, ako po 5-týždňovej Argentíne. Práve v dôsledku skúseností, ktoré nadobúdam doma, či na svahu, mi napadla krátka myšlienka, ktorá zhrnie všetko podstatné:

“Šport ma vedie k tvrdej disciplíne. Domov ma učí a ukazuje mi to, kde všade sa človeku disciplína hodí.” 🙂
Možno sa zamýšľaš nad tým, ako to, že mi je ľúto, keď nie som doma počas najväčšieho chaosu v roku. Preberme si to z druhej stránky. Predstav si, źe by si bol/a polovicu decembra preč a prídeš domov rovno k štedrovečernému stolu. Neužiješ si to tak, ako keď sa čo i len trošku podieľaš na príprave. Mám 19 rokov a až dnes som zistila, že ak chceme pochopiť svoje maminy, ktoré sú tými ťahúňmi celej domácnosti, musíme aj my priložiť ruku k dielu. A to platí vo všetkom. Pochopiť kohokoľvek, v čomkoľvek môžeme len vtedy, keď si to skúsime v ich koži aspoň na pár chvíľ.

Tentokrát som si to zažila z inej stránky a chápem, keď mi mamina povie, že je unavená…výkon, ktorý podávajú naše ochrankyne, nielen počas sviatkov, by mal byť ocenený Nobelovou cenou. Aj ja som musela dospieť k tomu pochopeniu, no vždy tvrdím, radšej neskôr, ako nikdy! Každý z nás sa vyvíja v čase. Taký Tomáš Baťa sa naučil ospravedlniť až vo veku 50 rokov.
Vážme si to, čo máme.
Vážme si dni, kedy môžeme ísť do práce.
Zároveň si ale vážme samých seba a počúvajme svoje telo, keď nám vraví dosť!
Vážme si našich rodičov a to, čo pre nás celý život, deň, čo deň, robia.
Vážme si każdy jeden deň nášho života.
Vážme si strasti, ktoré nám boli nadelené, pretože tie z nás robia to, čo sme.
Vážme si ŽIVOT!

Vianoce sú už za nami, sú v minulom roku, a preto by som sa s tebou chcela podeliť aj o to, čo by som si priala v roku 2025.
Tých prianí by bolo asi viac, no vyberiem 5 najdôleźitejších:
Prajem si, aby som bola zdravá.
Prajem si, aby som spolu s mojou rodinou mala mnoho sil a energie v ďalších morálnych bojoch.
Prajem si, aby som nadobudla hrdosť voči domovskej krajine.
Prajem si, aby som sa zlepšovala vo všetkom, čo robím.
Prajem si vidieť okolo seba ľudí, ktorí budú opäť šťastní.