Príbeh

Silu nehľadám v komfortnej zóne, ale v prekonávaní prekážok. Lebo svet môžu meniť len ľudia, ktorí sa neboja byť veľký. - Tomáš Baťa

O MNE

Čauko, volám sa Alexandra Rexová, mám 18 rokov a už 5 rokov sa venujem para alpskému lyžovaniu. Čo to vlastne paraalpské lyžovanie je? Je to šport, ktorý dáva možnosť plniť si svoje sny takým ľuďom ako som ja- ľuďom s akýmsi obmedzením či hendikepom.

OCHORENIE

Od siedmich rokov ma životom sprevádza slabozrakosť, konkrétne ochorenie stardgardt, ktoré mi spôsobuje stratu centrálneho videnia. Možno sa pýtaš, ako teda vidím? Nedá sa to presne popísať, no zvyknem to vysvetľovať nasledovne. Predstav si, že sa pozeráš cez zaprášenú transparentnú pásku. Vidíš len hmlu alebo machuľu farieb. Môžeš si to pokojne vyskúšať aj doma:). No ako som spomínala, toto ochorenie poškodzuje centrum zraku, čo znamená, že periférne videnie je relatívne zachované.

DETSTVO

Už od malého dievčatka som vedela, že ja a šport budeme najlepší kamaráti. Svoju športovú etapu života som začala niekedy na prelome 8-9 rokov s dedinským hokejballom, ktorý po dvoch mesiacoch vystriedal tenis. Akosi som zistila, že nie som veľmi tímový hráč a potrebujem mať všetko pod kontrolou, čo sa pri hokeji nedá. No ako je to možné, že som dokázala hrať hokejball, keď som prestávala vidieť? Zo začiatku sa to vyvíjalo a zhoršovalo veľmi pomaly a trvalo pár rokov, kým som nedokázala vykonávať športy s malými loptičkami, či pukom. Ako som rástla a vytvárala si nové ciele, zaľúbila som si futbal. Bol to asi jediný kolektívny šport, kde som rešpektovala aj iných hráčov:). A dovolím si povedať, že si ho s radosťou zahrám aj dnes.

KARIÉRA TENISTKY

Tenis znamenal pre mňa budúcnosť. Po dlhej dobe a striedaní športov, som mala pocit, že som našla to, čo som hľadala. Novú športovú vášeň som odštartovala vo svojich 10 rokoch na tenisových kurtoch. Začala som aktívne trénovať, no trvalo to len 2 roky. Postupne mi moje ochorenie nedovoľovalo triafať loptičku v správny čas, až napokon vôbec. Zo začiatku to bola pre mňa rana, pretože som tenis milovala.

Po tejto prvej ťažšej skúsenosti som si dala pauzu od aktívneho športu a venovala sa škole. No v mojich 13. rokoch, narazila mamina na športový kemp, ktorý bol zameraný na lyžovanie. A už asi tušíš, že tu niekde sa zrodila moja nová športová vášeň...

NOVÁ CESTA

V marci 2018 som sa zúčastnila už spomínaného lyžiarskeho kempu. Realita bola však taká, že som nemala od toho žiadne očakávania, skôr som to brala ako športový kemp, kde sa niečo nové naučím. Ak mám pravdu povedať, milovala som šport, no nikdy som ho nesledovala v televízií. Presne preto som ani netušila, že lyžovanie má akési disciplíny a bránky...:)

Po kempe sme sa s maminou vrátili domov a vtedy bolo dôležité už len jedno. Telefonát od trénera. Cieľom tohto kempu bolo nájsť talenty, ktoré by v budúcnosti dosiahli mnohé vrcholy ako rôzny paraolympijsky medailisti na Slovensku. No a ako to celé dopadlo? Tréner si ma vybral, a tak sa začala moja nová cesta za dobrodružstvom.

Po prvom kempe nasledovali ďalšie. Či už zimné, alebo letné. Už od úplného začiatku mi to prinieslo veľmi veľa- nové skúsenosti, sny, chuť a kamarátov. Všetko bolo pre mňa nové a nepoznané. Nezabudnem na tie momenty, kedy som sa na prvých sústredeniach tvárila, že spím, aby som nemusela tráviť čas s ostatnými. Bola som neskutočne hanblivá medzi ľuďmi, ktorých som videla prvýkrát. Avšak napokon sa títo ľudia stali mojimi najlepšími kamarátmi:).

Stop! Teraz si poďme niečo vysvetliť a naučiť sa. Ako som spomínala, mám problém so zrakom a strácam centrálne videnia. No a do toho som začala lyžovať. Myslíš si, že s takýmto očným postihnutím je to možné len tak? Nie je. Musím mať so sebou jednu pomocníčku, bez ktorej by to nešlo.

NAVÁDZAČKA

Lyžuje so mnou ešte jeden lyžiar, respektíve lyžiarka. Jej funkcia sa nazýva navádzanie. A ako to vyzerá v praxi? Moja navádzačka ide predo mnou najbližšie ako sa len dá, aby som ju čo najlepšie videla. Samozrejme tá vzdialenosť sa odvíja aj od disciplíny, ktorú ideme. Pri slalome sme veľmi tesne na sebe, no a pri zjazde sme zasa ďalej od seba. Mnohým ľuďom hneď napadne, ako vlastne štartujeme? Dovolím si povedať, že je to takmer najdôležitejšia časť celej jazdy. Pokiaľ sa nám už po odpichu zo štartu podarí nájsť tú správnu vzdialenosť, stačí sa takto držať až do cieľa. No dá sa povedať, že ja štartujem zo stredu štartovacieho domčeka cez bránku, ktorou sa mi po prerazení spustí čas a zasa po preťatí cieľovej čiary stopne. A keďže moja navádzačka ide vždy prvá, štartuje tak mňa aj seba. Pokyn je jednoduchý a jasný: „3...2...1...GO!“ Navádzačka štartuje z bočnej strany domčeka na 1 a ja na GO, aby som sa za ňu pekne zaradila.

Ďalšia vec, ktorá je pri našom športe nevyhnutná je intercom. Je to zaradenie so slúchadlami a mikrofónom, ktoré sa veľmi jednoducho namontuje do našich prilieb. Funguje to na princípe bluetooth, čo nám umožňuje byť v kontakte počas celej jazdy. A ako komunikujeme? Vzhľadom k tomu, že nie je čas na rozsiahlu komunikáciu, máme stanovené krátke pokyny. Moja navádzačka ma väčšinou informuje o tom, čo je pre mňa počas jazdy vidieť nemožne- ryhy, hrany, diery a podobne. Naopak ja jej zvyknem hlásiť počkaj, pridaj či padám:).

Pred tréningom či pretekom v bránach musíme absolvovať prehliadku. To znamená, že si danú trať prechádzame pomaly v pluhu, aby sme si napozerali, najmä moja navádzačka, trať čo najlepšie. Musím ju však ovládať aj ja, predovšetkým kritické brány, či pasáže.

V skratke, moja navádzačka je mojimi očami a mojou hlavnou úlohou je jej 110% dôverovať. To je to najdôležitejšie, čo tvorí našu dvojicu. A keďže spomínam dvojicu, či tandem, platí to aj v pretekoch. Keď spravím chybu a vypadnem z trate, sme DNF, teda diskvalifikované a preteky pre nás tým pádom končia. No ak spraví chybu navádzačka, výsledok je rovnaký, a teda v pretekoch končíme. Mnoho ľudí sa ma preto pýta, či môžem pokračovať. Nemôžem, pretože nevidím a aj tak by ma diskvalifikovali:).