Dnes sme sa s rodinou vybrali do Čiech, do Brna. Máme to kúsok a vždy sa sem radi vraciame. No dnes to bola špeciálna návšteva. Navštívili sme “Institut paměti národa” , kde je vytvorená interaktívna prehliadka historických udalostí- 2. svetovej vojny a 50-tych rokov 20. storočia.
Príde mi skvelé, ako prepojili novodobé moderné technológie s historickými udalosťami, pričom len takýmto spôsobom možno zaujať aj mladých ľudí, aby sa o dejiny zaujímali.
Každý z nás dostal tablet so slúchadlami a ako prvé sme sa posadili za okrúhlý stôl, na ktorom sa premietal príbeh Brna z čias vojny.
Po videu sme sa rozpŕchli a skenovali kódy pri interaktívnych tabuliach, na ktorých sa zobrazil buď príbeh, alebo nejaká úloha. Mohli sme sa tak aj my aktívne zapojiť.
Bolo to priam až desivé. Naokolo bola tma a autenticita priebehu celého skúmania bola úžasná!
Každý z nás mal iný príbeh. Ja som dostala do “rúk” život Tomáše Sedláčka, armádneho generála, ktorý pôsobil počas 2. svetovej vojny v exilovej armáde v Agde- vo Francúzsku.
Najviac ma zaujalo jeho rozhodnutia po vojne. Počas “vítězného únoru” v roku 1948 si povedal, že keď začala vojna utiekol a vedel, že to jedného dňa skončí. Preto sa mu nechcelo veriť, že tu komunisti budú nakoniec tak dlho, ako boli…rozhodol sa v Československu zostať.
Peklo v jeho živote neskončilo…zažil dokonca metódu, ktorú používali na základe inšpirácie z Ruska, kedy bol zatvorený v tzv. domečku, a celých 9 dní nespal. To je 216 hodín. Bola to istá forma mučenia. Akonáhle zažmuril oka, treskli po stole alebo dostal pár faciek, aby sa prebral. Samozrejme, súčasťou tohto mučenia boli aj bitky pendrekom.
Prežil tak aj nacizmus, aj komunizmus.
Na sklonku života prišiel o zrak, a tak sme si mohli vyskúšať naslepo preskúmanie si hmatom jeho rôznych predmetov, ako napríklad medailu, ktorú dostal ako ocenenie.
Na záver sme si pozreli opäť pri guľatom stole video, kde rozprávali samotní pamätníci ku novej, našej generácii.
Bolo to silné, keď počúvate ľudí, ktorí prežili to najväčšie svinstvo v dejinách ľudstva, ako by sme si mali vážiť našu vlasť a bojovať za ňu. A potom počujete (nielen) od mladých ľudí, ako odpoveď na otázku, čo budeš robiť, keď na nás niekto zaútočí- odídem preč!
Ja viem, že v týchto časoch nemáme byť na čo veľmi hrdí. Ani ja nie som. Ale spomeňme si…
Keď otrčíme “prdel” na akúkoľvek stranu alebo sa vzdáme ešte pred samotným bojom, nikdy nič nezmeníme.
Túto návštevu odporúčam KAŽDÉMU jednému z vás. Či už sa o históriu zaujímate, alebo nie.
Ak chcete stráviť čas efektívne a užitočne, institút v Brne je to správne miesto!
